Moja dcéra má 2,5 roka a je neuveriteľne spoločenský človek. Už včera bolo neskoro dať ju do škôlky, ale tak snáď sa aj ona raz dočká, len aby sa odtiaľ nevrátila s plačom, že už tam viackrát nepôjde.

Ale vrátim sa k téme, o ktorej vám chcem napísať.

Keďže moja dcéra mi už aspoň po 53x pripomenula, že ona ide vonku, asi okolo 10 hod. sme sa pozbierali a šli hľadať deti po ihriskách – potencionálnych kamarátov.

Pošťastilo sa.

Bez ohľadu na to, že som si vlastne neuvedomila, že na východnom Slovensku práve prebiehajú jarné prázdniny sme na jednom z ihrísk, ktoré je blízko nášho paneláku našli hŕstku detí, ktoré sa tam hrali. Potešili sme sa obe, dcéra, že vidí deti a ja kvôli tomu, že nebude sklamaná, že nikoho nestretla a odnesie si so sebou nejaké zážitky. Najviac ju bavil malý kolotoč. Na ktorý si stúpnete a niekto Vás roztočí, alebo sa odrazíte nohou a držíte sa tyče, aby ste nevypadli z kolotoča, či nedajbože nerozbili si ústa. Upozorňujem, že na ihrisku sa stretli výlučne chlapci a my s dcérou sme mali čo robiť, aby sme sa na kolotoči udržali, či vôbec, aby sme udržali tempo hrania sa s chlapcami. Veková kategória súdiac mojimi očami bola zhruba od 2 do 5 rokov, ale teda poviem Vám, bola som trošku sklamaná z toho ako sa NAŠE deti správajú a ako si ich vychovávame.

To, že chlapci točili kolotočom, že aj dospelák by sa bál, som nejak ustála, veď ho spomalím, aby sme neprišli k úrazu. Chlapci sediaci na schodíkoch šmýkačky, hrajúci sa s lietadielkom je ok, ale tá prostorekosť jedného z nich: „ Je to moje, ja som tu bol prvý a nepožičiam a hotovo“ má ohromila a nakoniec 5 ročný chlapec ležiaci opäť na kolotoči s odpoveďou: „ Choďte z tadiaľ pječ, ja vás tu aj tak nepustím a neotjavuj!“ To som sa ho už opýtala, že odkiaľ prišiel, že je taký drzý?

Mamky, kde sme, že to takto necháme, veď sú to NAŠE DETI, NAŠA BUDÚCNOSŤ!!!

PS: Káva a kamošky tu budú vždy, ale naše deti chcú byť s nami tu a teraz!
Pekný deň všetkým.